„A budú tam aj vlky?“
„Vraj tam kedysi bývali vlkodlaci!“
„Môj dedko ho videl, keď bol malý!“
Tak takéto otázky a poznámky mali naši tretiaci ( lienky a ježovia), keď sa dozvedeli, že pôjdeme na školský výlet do VLKOLÍNCA.
Horúčava bola poriadna, ale klimatizovaný autobus nám poskytol dostatok komfortu. Nehovoriac o zaujímavých informáciách o okolitej krajine, mestách, riekach, ktoré nám počas cesty ponúkala veľmi sympatická pani sprievodkyňa.
Najväčším „zaberákom“ bol pre tretiakov samotný peší výstup do Vlkolínca. Ten prudký chodník so samými zákrutami zatočil aj s našimi dievčatami. Normálne museli niektoré menej zdatné dievky oddychovať posediačky na ceste! Zato chlapci to vybehli raz-dva. Našťastie cestou hore sme sa mohli osviežiť až v troch studničkách. A to teda stálo za to! Všetci sme poznali rozdiel. Takto chutí čistá voda z prírody!
Nakoniec sme sa dostali až pod Sidorovo – majestátny vrch, ktorý akoby chránil či trónil nad Vlkolíncom. Hneď sme podozrievali nášho žiaka, menovca daného vrchu, že nám zatajil, aký bohatý je, keď podľa neho pomenovali takúto prírodnú vzácnosť. Prenáramne sa mu to páčilo a nám tiež. Myslíme, že preňho bola toto najhodnotnejšia informácia z celého výletu.
Po preskúmaní historických faktov, návšteve minizoo a samozrejme nákupe dlhoočakávaných suvenírov (drevených valašiek, gumipušiek, dýk, magnetiek či iných zábaviek) sme sa dostali do budovy bývalej hudobnej školy. Ale škola to bola normálna – teda základná, nie hudobná. Ukrývala vo svojich útrobách najväčšie bohatstvo celého Vlkolínca.
Boli tu rôzne hudobné nástroje (aj starý rozladený klavír, ktorému p.učiteľka Brxová neodolala a zabrnkala si na ňom). Zistili sme, že fujara môže byť aj 60 cm a nie len 150 cm.
Deťom sa páčili aj kosti divej zveri, dokonca po stenách viseli ich kožušiny či vypchaté modely. Pre cudzokrajných žiakov to bolo dosť divné. Vraj prečo je to tam?
My pani učiteľky sme zas obdivovali bavlnené koberce, moderné blúzy s folklórnym vzorom. Avšak najviac nás upútali stopäťdesiatročné pravidlá školy. Bolo ich desať, boli napísané krasopisom. Desať jednoduchých bodov na jednej strane obsiahlo všetko podstatné. A v súčasnej škole je školský poriadok rozpísaný na dvadsať strán, a aj tak ho všetci nie vždy dodržiavajú. Žeby práve preto?
Chutným záverom nášho výletu bola zastávka na salaši Krajinka. Tu si naše vyhladované žalúdky prišli na svoje. Ochutnali sme všetko: pšenično-ražný chlieb, oškvarkové oné, slivkové toto (skutočné názvy originálneho pečiva, ktoré tam predávali), zdobené perníčky, pagáče, domáce maslo, korbáčiky, údené pareničky…. Ešte teraz sa nám slinky zbiehajú.
Jój, dobre nám bolo, veru dobre.
